Konečná
A ja mám Slovensko rád.
Orieškovi vždy vravievam: hovor si, čo chceš, ale ja mám Slovensko rád.
„A Slovensko ťa má v riti,“ odpovedá Oriešek a asi má pravdu.
Prešli sme cez poľsko-slovenskú hranicu pri Koniecznej a zaparkovali sme. Nebolo celkom zrejmé, čo je ešte Poľsko a čo už Slovensko. Začínalo sa Poľsko uprostred trávnika? Alebo pri parkovisku? Či hneď za obrubníkom? – hútal som. Lenže to by bolo čudné, lebo dlažba, z ktorej bol položený chodník, pretínajúci trávnik, nebola úplne poľská. Takú dlažbu som v Poľsku nevidel. To už skôr na Slovensku, ale ani tým som si nebol istý. Kto ju položil? Poliaci alebo Slováci? Kto, dumal som, pokosil trávu?
Chodil som po tom trávniku hore-dole ako blbec a uvažoval som, ktoré steblá spadajú pod právomoc poľského prezidenta a poľskej vlády, a ktoré už spravujú Slováci. Policajti na mňa divne zazerali. Poľskí aj slovenskí. Dve policajné vozidlá totiž stáli na parkovisku, ktoré sa nachádzalo evidentne na slovenskej strane. No, povedzme, že slovenskej. Nejako tú slovenskosť na parkovisku nebolo cítiť. Hádam aj preto, že hranica tu už nebola a poľský vzduch sa tu so slovenským miešal oveľa slobodnejšie ako vtedy, keď bolo treba ukazovať doklady a otvárať kufor. A navyše to, čo sa nachádzalo hneď za hranicou, som nikdy nebral celkom vážne. Ako skutočnú cudzinu so všetkými tými zahraničnými náležitosťami. Toto tu bolo blízke. To parkovisko bolo vidno z Poľska. Čo je to za zahraničie, ktoré vidno spoza línie? To predsa nie je zahraničie, skôr akési akvárko. Výbeh pre turistov. Výklad zahraničia.
Díval som sa na tie policajné ksichty – poľské aj slovenské. Poliaci mali v tvári čosi dôverne, mrazivo známe. A možno sa mi to len zdalo. Boli vysokí, nabúchaní a trochu pripomínali tančíky. Slováci mali jasnejšie vlasy, boli o čosi nižší, akoby o kus mäkší. Pohybmi aj v črtách tváre. Skúsil som si predstaviť poľských policajtov v slovenských rovnošatách a Slovákov v poľských. Sprvu mi to trochu škrípalo, no po chvíli to už išlo lepšie.
Ale obchodíky, ktoré boli na parkovisku, mali v sebe čosi zjavne nepoľské. Pripomínali jednoduché, nenáročné domčeky alebo turistické bungalovy. Štyri steny, vchod, šikmá strecha pokrytá lepenkou. Intuícia mi napovedala, že v Poľsku by vyzerali ináč. Boli by postavené z blokov, možno obložené sajdingom alebo omietnuté zrnitou omietkou. Ocápané reklamami piva Harnaś, Żywiec alebo Tyskie. Alebo by mali iný tvar, skôr hranatý. A v oknách by neviseli záclony. No možno sa mi to celé len zdalo. Lebo však búdy ako búdy. Mali dvojjazyčné nápisy. Na jednej, žltej, visel nápis „Potraviny“ a hneď pod ním „polska wódka super ceny“. Na druhej zasa „tania wódka“ a bohvieprečo aj „Bumerang“. A tiež „super ceny“. Fízli chvíľu sledovali, ako sa prechádzam po trávniku a potom sa vrátili k tlmenému rozhovoru. Zaujímalo by ma, či si poľskí a slovenskí policajti navzájom do zápisníčkov diktujú údaje zadržaných nešťastníkov, tak ako to majú vo zvyku Poliaci, keď niekto odstaví auto na krajnici.
Z lesa vybehol akýsi muž a okamžite sa to tam celé poslovenčilo. Chlapík bol v rokoch, mal jemne zatočené fúzy, alpský poľovnícky klobúčik a obnosený, ale upravený odev, ktorý vyzeral tak, akoby bol špeciálne ušitý na vychádzky do lesa. Ten chlapík vyzeral ako stelesnenie strednej Európy. Ako hájnik z Rumcajsa. Podľa toho jeho klobúčika bolo hneď vidno, že je Slovák. Celkom určite to nebol Poliak. Poliaci také nenosia. Ak aj, tak len zriedka. Ten klobúčik bol nemecký. Možnože tirolský. Akože stredoeurópsky, ale odtiaľ-potiaľ. Spájal sa väčšmi s nemeckým civilizačným priestorom.
No ale zase ako Nemec ten človek nevyzeral. Jeho zálesácky odev vyzeral byť starý a kúpený v komunistickej krajine. Pripomínal skôr Čecha. Germánsky klobúčik plus to špeciálne oblečenie do lesa (našinec by podľa mňa išiel v hocičom), ušité za komančov. Ale toto bolo Slovensko, takže som ho považoval za Slováka, lebo v rámci Československa sa mohli tieto klobúčiky dostať aj na Slovensko, prečo nie. Napokon, boli sme v horách, a hoci to neboli Alpy, alpská horalská kultúra sem mohla doputovať cez československé Čechy. Alebo, ktovie, možno aj skôr, keď tu bolo Uhorsko a Slovensko bolo jeho súčasťou.
Takže, vravím si, Slovák. Alebo Čech, ktorý sem, na Slovensko, prišiel za přírodou. Lebo Slovensko je pre mnohých Čechov naďalej čímsi vlastným, akurát že vidieckym. Idylické agrárnym a hôrnym spôsobom. Také Ruritánsko pre Čechov.
Chlapík si sadol za stôl na okraji parkoviska. Za jeho chrbtom bol plot vinúci sa vôkol budovy niekdajšieho poľského hraničného priechodu. Brutálne poľský plot natretý na zeleno. Celé to tu vyzeralo poľsky – kopčeky okolo Koniecznej aj polia. Vytiahol z chlebníka klobásu. Nebola to mäkká poľská klobása, ale taká tá suchá a tvrdá. Tmavá. Vybral chlebíky zabalené do papiera. A nakoniec fľašku piva. Slovenského. Otvoril si ju. Chlieb zajedal klobásou. A bezstarostne popíjal pivo. Nie tak, ako sa slope pálenka v Poľsku. Pil ho ako malinovku. Slovenskú alebo českú. Nenápadne, ale bez žiadneho ukrývania sa, bez toho pocitu, že na verejnosti robí niečo zakázané, ako v Poľsku.
Tí poľskí poliši postávajúci pri vozidle zaparkovanom oproti naňho zazerali a ja som premýšľal, či v nich buble ten poľský inštinkt podísť k nemu, zapísať si jeho údaje, prikázať mu vyliať pivo, napariť mu pokutu a výchovne krútiac hlavou ho poučiť o zákone o výchove v triezvosti. Uvažoval som, aká sila im bráni prejsť na druhú stranu parkoviska k chlapíkovi s klobúčikom. O to viac, že nebolo isté, či ten stôl, za ktorým sedel, nie je náhodou už na poľskom území. Pozerali sa na neho a na striedačku pokukávali na slovenských kolegov, ktorí však o muža neprejavovali žiadny záujem. Poliaci – aspoň tak som predpokladal – nevedeli, čo robiť. Vari sa pokúšali odhadnúť, či je chlapík Slovák alebo Poliak. Lebo keby Poliak pil pivo na poľskej strane, celá vec by bola jasná. Pokuta, poučenie, pičung, zákon o výchove v triezvosti, čau a nazdar. No ale keby to bol Slovák na poľskej strane, bolo by to zložitejšie. Za normálnych okolností by to asi nebolo zložité, ale práve tu a teraz postávajú so slovenskými kolegami a vzájomne si prezerajú zápisníky, takže je to trochu blbé, o to viac, že záležitosť je nejasná. Hádam by to nechali tak, pred Slovákmi by sa asi cítili trápne, že buzerujú chlapíka kvôli pivu. Bohvie, možno to celé analyzovali. Možno, že sa pokúšali z diaľky uhádnuť značku piva, druh klobásy, možno, že riešili otázku klobúčika a možno špekulovali, ako to vôbec celé je, že slovenský občan na slovenskej zemi, ha, ba dokonca poľský občan na slovenskej zemi, no, ale to už nie je ich vec, nie ich zodpovednosť a už vôbec nie ich zákon o výchove v triezvosti.
Nakoniec sa s tými Slovákmi rozlúčili, nasadli do auta a odfrčali kamsi smerom do Gorlíc. A Slováci do Bardejova. Chlapík v klobúčiku si zatiaľ pokojne dojedol klobásku, dopil pivo a pomaly, bez náhlenia, odkráčal smerom do Poľska.
Foto © z archiwum autora